Nedokončenie
Toto píšem od leta,
keď ma starý otec
učil, ako medzi palcami
držať steblo trávy
a zapískať, od chvíle,
keď som sa naučil urobiť
zelenú zmiešaním
modrej a žltej, meniť
papier na snehové vločky,
uveril, že mušle sú ozvenou
mora a more nemá koniec.
Toto píšem, odkedy
k nám do triedy vletel vrabec
a narazil do okna,
položil som ho oddýchnuť
na posteľ z vreckoviek
v škatuli od topánok, vedľa swingoviek,
od rána, keď som sa v kúpeľni
postavil na umývadlo, aby som
videl, ako sa otec holí, odkedy sa naše oči
stretli v tom zahmlenom zrkadle,
od triesky, ktorú mi mama vytiahla
z palca a pobozkala moju krv.
Toto píšem od ženy,
s ktorou som spal v noc
otcovho pohrebu, od chvíle,
keď ma stará mama prvý raz
nazvala buzíkom a ja som mlčal,
od okamihu, keď som jej odpustil
a tlačil sa telom na telo s Michaelom
na tanečnom parkete v Twiste, od
rokov pri martini a mužoch, ktorých
som nemohol milovať.
Toto píšem od noci,
keď som odstavil auto pri
Big Sur a moje oči zachytili
šialenstvo hviezd, od mesiacov
pri kuchynskom okne, za ktorým
padal sneh ako dôsledok zúfalstva,
pre ktoré som nemal slovo, odkedy
som hľadal meno a našiel sa
hojdať v sieti a neopýtal
sa nebies nič.
Toto píšem od jari,
skúmal som drobné lístky
na duboch rozochvených ako mory,
na rozdiel od prvohorných kameňov
nezahalených snehom, ale navždy
v procese zmien, od dnešného
večera, keď ubitý mesiac za
konármi špehuje svet –
ani trochu sa nezmenil – dokonale
nedokončený, okuliare a pero
znovu odložené na nočnom stolíku.
Toto píšem, odkedy
moje oči začali vidieť menej,
kolená ma bolia viac, odkedy
som začal zbierať konáre, pierka,
a pekné kamene bez nejakého dôvodu
a ukladal ich na priedomie
kde sedávam a čítam pri západe slnka,
ako to robil môj starký deň čo deň,
a spomínam naňho a na to,
ako zapískať na steble trávy.
Vydanie básnickej zbierky podporil Fond na podporu umenia
Básnik a prozaik Richard Blanco (1968) z USA vo svojej tvorbe vychádza z kultúrnej konfrontácie a osobného hľadania ako človek patriaci k potomkom kubánskych emigrantov, k sexuálnej menšine či k vnímavým pozorovateľom v nevšímavom svete. Písaním sa vyrovnáva s pocitom absencie vlastného miesta, s neustálymi vonkajšími prekážkami a prirodzenou túžbou prežiť naplnený život. Blanco svoju poéziu zaľudňuje: v jeho veršoch hrá dôležitú úlohu najbližšia rodina, ktorú miluje, ale zároveň neprehliada jej chyby. Chápe ich nostalgiu, uvedomuje si však, že ide o svet, ktorý už nie je jeho, a usiluje sa nájsť identitu, s ktorou sa môže bezvýhradne stotožniť. Autorova poézia je hlboko ľudská a jej tonalita je často humorno-vážna podobne ako básnicky vyrozprávané príbehy, kde sa miešajú nešťastné okamihy a šťastné konce a naopak. Blancova schopnosť preniesť emócie na plochu textu, vystihnúť ľudskú situáciu v niekoľkých slovách a dať hlas iným tak, aby sa nespreneveril vlastnému presvedčeniu, z neho robia neprehliadnuteľného autora v rámci veľkej a rozmanitej literatúry USA. Výnimočné a priam až symbolické postavenie podčiarkuje skutočnosť, že si ho americký prezident Barack Obama (2013) vybral ako svojho inauguračného básnika. Preložil Ján Gavura. Ilustrovala Eva Činčalová.
To najlepšie zo súčasnej americkej poézie